Radostné i boľavé momenty v živote rýchlo vyprchajú ako kvapka rosy v raňajšej tráve. Chvíle roztopaše, lások a strát sa akýmsi záhadným spôsobom rozplynú dostratena. Dokonca si na ne často už ani nevieme spomenúť. Majster čas ich totiž prikryje svojím plášťom a stanú sa neviditeľnými. Babičky sa aj vďaka tomu pozerajú na všetko s ľahkosťou a nadhľadom.

Životná múdrosť
Chodí v objatí so zrelým vekom, no nie je samozrejmosťou. Obyčajná životná múdrosť sa nedá naučiť v žiadnych školách. Hovoríme jej aj zdravý rozum, hoci niektorí pridávajú aj sedliacky. Ak ho máme,znamená to, že nie sme zauzlení vo svojich myšlienkach, z ktorých sme nechcene utkali pavúčiu sieť, sami sme sa do nej chytili a ešte na to aj zabudli. Babičky už vedia, že sa neoplatí ničím príliš dlho trápiť, lebo život je neustála zmena, a to je na ňom krásne.
Ak sa dostaneme do chvíle, že sa nám hra osudových zvratov vďaka nečakaným zásahom rozpadne, máme obrovskú šancu ju zo seba striasť ako kúdol prachu z padajúcej omietky v starom, zanedbanom dome. A nielen nateraz, môžeme sa jej zbaviť navždy.
„Nechaj to tak, nejako sa to vyrieši,“ hovorievala babka s úsmevom na zvráskavenej tvári.
V takej chvíli sa naozaj zdá, že všetko, čo sa stalo doteraz, bol iba akýsi čudný sen, a že sa nikdy nič a nikomu vlastne naozaj nestalo. Lebo my sami sme tu a teraz, sme v poriadku a navyše – sme šťastní presne takí, akí sme a nič a nikoho k tomu nepotrebujeme.


Múdrosti našich babičiek

  1. pravda – S plným žalúdkom sa lepšie rozmýšľa

    „Netráp sa, a poď sa najesť,“ pripomínala mi babička. Nemýlila sa.

    Keď som sa u nej v kuchyni posadila za stôl a načrela lyžicou do hlbokej misky plnej úžasnej fazuľovej polievky so širokými, domácimi rezancami, pri robení ktorých som ju s radosťou pozorovala, akékoľvek trampoty zmizli ako gáfor. Kto by sa trápil, keď obeduje niečo také úžasné, od najlepšieho človeka na svete. Bolo to ako čarovné šibnutie vílinho prútika. Zmizlo, čo malo zmiznúť, a zostala iba čistá radosť. Keď nám niekto uvarí chutné jedlo a posadíme sa s ním za stôl, je to ako keby sme si rozdelili lásku, čo vyviera z hrnčeka, ktorý nikdy neprestane variť. Možno preto chodia ľudia tak radi na rodinné oslavy do reštaurácií, sedávajú za obrovskými stolmi, nechajú variť niekoho iného a zdieľajú tak spolu tichý svet za slovami. Lebo ten, kto si vychutnáva jedlo, nehovorí. A kto nehovorí, nemôže sa hádať. Pekné, čo vy na to?
     
  2. pravda – Strach má veľké oči

    „Nič nestojí za to, aby si sa toho bála,“ hovorievala babička.

    Pred strachom neutečieme, lebo ak pred ním utekáme, naberá na sile a je nám stále v pätách. Na chrbte cítime jeho studený dych a máme pocit, že nás už-už zdrapí do svojich kostnatých pazúrov.
    Čo robiť? Stačí, keď sa zastavíme. Potom sa k nemu otočme tvárou v tvár a spýtajme sa ho, čo chce. V tom momente sa paradoxne zľakne strach. Je to naozaj smiešne a také jednoduché. Takto sa k nemu jeho vlastná vibrácia vráti ako kvalitný austrálsky bumerang. Je to v podstate až trochu trápne, keď ho vidíme takého vyľakaného, keby to nebolo niekedy aj trošku bolestivé. Pretože ak sa zastavíme a pozrieme sa strachu do očí, alebo doň vedome vkročíme a pokúsime sa spoznať jeho obsah, takmer vždy si uvedomíme dôležitý fakt:  že je  iba oblakom spomienok, myšlienok, pripútaností a takzvaných omylov, ktoré sa uhniezdili niekde v našom bytí a šikovná potvorka myseľ ho využíva ako úspešný trik, aby nás ovládla a robila si s nami, čo sa jej zapáči. Pozor, nehovoríme o strachu, ktorý signalizuje skutočné nebezpečenstvo. Tam nemáme čas na žartíky a detské hry. Z takejto situácie treba okamžite odísť. Ale o tom inokedy.

  3. pravda  – Čas všetko zahojí

    „Čas ukáže,“ vravela mi babička, keď sa mi diali príkoria alebo sa voči mne niekto škaredo zachoval. Nemýlila sa, čas ukázal. Síce to niekedy trvalo pridlho, skoro celý život, ale nakoniec pravda vyšla najavo. Ak aj nie navonok, prekukli sme dotyčného a pochopili, že bol taktiež iba obeťou vlastnej ilúzie o sebe. Nevedomky, hlúpo, na nás prenášal svoj vlastný myšlienkový pochod a to, za koho sa považoval. Skrátka, robili sme mu zrkadlo, ibaže on to nevedel. Keby si bol takýto človek vedomý toho, že je čistá bytosť, videl by rovnaké aj v nás. Možno sa mu to raz predsa len podarí, ale bude sa musieť ešte veľa učiť.
     
  4. pravda – Pravda nakoniec zvíťazí

    Víťazstvo bez víťaza je vtedy, keď s pokojom pozorujeme podvodníka, ako preberá zlatú medailu za štafetu, pričom nás podrazil v zákrute, kde neboli kamery.

    Vďaka pádu, ktorý nám tento úbožiak spôsobil, sme zistili, že na ceste hneď za nami leží ďalší bežec, ktorý má vykĺbený členok. Nemali sme čas na doháňanie „kriváka“, nech si cieľom preletí prvý, veď svedomie ho doženie. Vstali sme preto, aby sme pomohli človeku vedľa vás. My a ten zranený bežec sme boli skutoční víťazi. Keď sa totiž jeho noha vyliečila, pozval nás k sebe na obed, zoznámil nás so svojou rodinou a jeho babička uvarila rodinnú dobrotu. Podvodný víťaz si síce medailu zavesil na klinec doma v poloprázdnej izbe, ale pri ďalších pretekoch skončil takmer posledný. Ukázalo sa, že najlepší nie je a nikdy nebude, rozhodne nie so svojimi postojmi a úlisnými praktikami. Nikto ho aj tak nemal naozaj rád. Lebo nemiloval v prvom rade sám seba. A to bola jeho skutočná prehra.

  5. pravda – Ľudia nie sú hlúpi

    Síce im to niekedy môže dosť dlho trvať, no nakoniec im to predsa len, ako sa hovorí, docvakne. Klamár je odhalený a nepomôže mu ani svätená voda. Ľudia totiž cítia, či robíme veci naozaj z lásky, alebo ju kamuflujeme a ide nám iba o to, aby sme čosi získali. Napríklad kontrolu nad ostatnými, pretože si sami seba nevážime a milujeme sa iba na oko, ak vôbec. Naše inštinkty neklamú, len sme ich zabudli počúvať. Sú neomylné a signalizujú, čo lichotivý obal zakrýva. Áno, obal môže pomýliť, inštinkty nie.
     
  6. pravda – Nehas, čo ťa nepáli

    „Nechaj to tak. Vyrieši sa to aj bez teba,“ napomínala ma babička, keď som zase raz uverila, že môžem niečo kontrolovať, alebo že som centrom vesmíru. Ak sa nevieme rozhodnúť a prešľapujeme na jednom mieste, alebo sa nedokážeme vymotať z určitej situácie, namiesto dokazovania pravdy je lepšie odstúpiť a všetko pustiť. Naozaj stačí urobiť iba jediný krok dozadu a pozorovať situáciu bez zasahovania do priebehu udalostí. Treba len vydržať a počkať si na to, čo sa stane. Ušetríme si kopu zbytočných nepríjemností.
     
  7. pravda – Nechytaj sa do siete, ak nechceš byť na pekáči

    Byť v pozícii nezainteresovaného svedka alebo jednoducho pozorovateľa toho, čo sa deje pred nami,  je úžasne silná vec. Umožňuje nám totiž nestotožňovať sa s tým, čo sa odohráva a nebrať nič osobne. V takom prípade na seba ani nepreberáme príčiny či následky udalostí. Možno pocítime štipnutie, ale nebude to „odseknutá ruka“ ako v prípade, keby sme v nich zostali a riskovali boj hlava-nehlava. Toto tajomstvo zrejme vedela moja babička od svojej babičky, no mňa ho naučil môj učiteľ aikida. Je založené na tom, že s útočníkom nebojujeme. Naopak, prijmeme jeho energiu a ustúpime zo smeru úderu. Stane sa to, že milý útočník sa vlastnou silou odpáli na druhý koniec zemegule.

Čas na slobodu
Tak dlho sme sa snažili vymaniť sa zo zovretia kontroly svojich rodičov, potom učiteľov, nie vždy dobroprajných spolužiakov, že sme vlastne úplne zabudli na základnú vec. Totiž na to, že nikto nad nami nikdy nemá žiadnu moc, ak mu ju sami neodovzdáme. Nikto, nikdy a nikde nad nami nemá žiadnu moc. Človek, ktorý sa o to pokúša, môže kričať, manipulovať, klamať, vyhrážať sa, ubližovať a čo ja viem, čo ešte, ale v konečnom dôsledku to robí iba sám sebe. Veľmi hlúpo a slabošky takto vykrikuje do sveta, kto on sám je alebo skôr, za koho sa považuje.  Všetko, čo robíme iným, sa nám jedného dňa vráti. V dobrom, či v zlom. To záleží na tom, čo sme zo seba celé roky vypúšťali.

Všetko raz prebolí
No a to boľavé sa začne pomaly, pomaličky liečiť. Medicína môže byť poriadne horká, ale o to účinnejšia. Pretože každé utrpenie, prežité naplno a s istou dávkou neodvratnosti, je ako benzín do auta, bez ktorého sa nepohne. Vďaka nemu sa postupne dostávame do momentu, keď nás táto fraška bolestí, obviňovania, projekcií a tak ďalej jednoducho prestane baviť, a celý náklad položíme na zem. Jasné, že nám okamžite odľahne. Prežitím utrpenia sa faloš a ilúzia spáli a cítime sa vyslobodení z toho, čo nás ťažilo. Je to ako keď sa preberieme zo zlého a ťažkého sna. Nadýchneme sa celí šťastní, že sa nám to iba snívalo a sme v bezpečí a milovaní takí, akí sme, a nemusíme si to ani zaslúžiť. Často až vtedy sa v ľuďoch otvára skutočný súcit a naozajstná, bezpodmienečná láska, ktorá dáva a nič nepýta naspäť. Tá, ktorá miluje pre lásku samotnú, lebo je tu preto, aby skrátka milovala. Napokon, je výsledkom a sladkou odmenou pre každého úprimného hľadača slobody, pokoja  a šťastia. Veď ani z kopca sa nedá padať donekonečna. Raz sa zastavíme a môžeme sa schuti a voľne smiať.

balans titulka

 

Láskavé srdce sa ničoho nebojí
Babičky aj vďaka prežitému životu vedia, že láskavé srdce sa ničoho nebojí. Odžili si túto životnú pravdu na vlastnej koži a ich slovo má váhu. Cez ich nádherné vrásky a šediny na nás svieti ich vnútorná krása a láska nad lásky. Žiaľ, mnohí si to ani nevšimnú, a tak prichádzajú o jeden z najväčších pokladov. Možno sa to dozvedia, pri troche šťastia, až vtedy, keď im pri dverách zahrkoce teta s kosou. Tá, ktorá ich zoberie so sebou a už sa na nič nepýta, nediskutuje, proste zavelí ideme, a ide sa. Prítomnosť tejto tety je natoľko silná, že sa z letargie a hlúpeho sna preberie minimálne polovica z nás. Mnohí na smrteľnej posteli žiadajú o odpustenie, vyznávajú lásku, ktorú neboli schopní počas svojho života ukázať, dávajú požehnanie a podobne. Vedia však, že na nápravu chýb a krívd je už trochu neskoro, lebo im zostávajú možno iba sekundy života.
Moja babička to vedela. A preto bola ku každému vľúdna a láskavá, čo k nej priťahovalo aj úplne neznámych ľudí, lebo sa v jej blízkosti cítili bezpečne a milovaní. Babička sa často modlila a chodila do kostola. Keď sa vracala z omše, zastavila sa po dedka v krčme. Ten do kostola ísť nechcel. Radšej si dal borovičku v krčme hneď vedľa kostola. Nuž, každému funguje niečo iné. Obaja však mali oči čisté ako celé nebo nado mnou a milovala som ich láskou dieťaťa, ktorá je rovnaká, šíro-šíra ako nekonečne modré letné nebo.

Život letí do neznáma
Je to zvláštne, ale často sa mi zdá, že je babička pri mne. Doslova ju cítim, takmer sa jej môžem dotknúť. Hovorí sa, že zomiera iba telo, duša je večná. Nech už je to akokoľvek, bola v mojom detstve človekom, ktorý ma vždy objal, nakŕmil a učil ma spoznávať prírodu a zázraky v jej záhrade. A aj to, že milovať je dobré, že Boh existuje a každé zlo bude raz potrestané. Nielen jej, ale všetkým babičkám na svete, ktoré vychovali svoje deti a starajú sa aj o deti svojich detí, nech stále spokojne žiaria oči. A za nás všetkým im posielam ĎAKUJEM. Žiješ vo mne.

Monika Švehlová

Viac sa dočítate v novembrovom čísle magazínu Balans, ktorý je práve v predaji. 

Potešte svoju babičku darčekom z lásky, náramkom ružová láska z ruženínu so zlatým srdiečkom alebo so srdiečkom zo striebra. 

 

balans titulka